NEDOSTATKY V KOMUNIKÁCII ZDRAVOTNÍCKEHO PERSONÁLU S RODIČMI
Najčastejšie dôvody, prečo majú lekári problém s podávaním nepriaznivých informácií sú:
- obava, že budú rodiča informáciou traumatizovať,
- obava z „príliš“ emotívnej reakcie rodiča (plač, krik, odpadnutie...),
- strach priznať pred rodičmi vlastnú neistotu o ďalšom vývoji stavu dieťaťa (strach povedať „neviem“),
- strach z obvinenia rodičov, že sú zodpovední za zhoršenie stavu alebo smrť dieťaťa,
- obava z nezvládnutia situácie, nedostatok komunikačných zručností,
- strach z prejavenia vlastných emócií,
- pocit vlastného zlyhania, pochybnosť, či naozaj nemohli pre pacienta urobiť viac.
Z nich čiastočne vyplývajú nedostatky v komunikácii, ktoré môžu jej priebeh sťažovať. Sú to:
Jednorazové podanie informácie, bez potrebného priebežného informovania rodičov
Je dôležité odlíšiť situáciu, kedy nie je iná možnosť a kedy lekár túto možnosť má, ale nevyužije ju. Týmto postupom sťažuje rodine možnosť adaptovať sa na situáciu.
Je dôležité odlíšiť situáciu, kedy nie je iná možnosť a kedy lekár túto možnosť má, ale nevyužije ju. Týmto postupom sťažuje rodine možnosť adaptovať sa na situáciu.
Komunikácia v časovom strese
Ak má lekár počas starostlivosti o dieťa v kritickom stave informovať rodiča o vývoji jeho zdravotného stavu, je to veľmi náročné a niekedy nemožné. Ale rýchle a strohé podávanie informácií „medzi dverami“ môže byť podmienené aj podvedomou tendenciou lekára ukončiť rozhovor čo najskôr a vyhnúť sa tak konfrontácii s prežívaním a emóciami rodičov.
Ak má lekár počas starostlivosti o dieťa v kritickom stave informovať rodiča o vývoji jeho zdravotného stavu, je to veľmi náročné a niekedy nemožné. Ale rýchle a strohé podávanie informácií „medzi dverami“ môže byť podmienené aj podvedomou tendenciou lekára ukončiť rozhovor čo najskôr a vyhnúť sa tak konfrontácii s prežívaním a emóciami rodičov.
Používanie príliš odborného, technického alebo vágneho jazyka
Používanie odborného a technického jazyka pri komunikácii s rodičmi je z časti spôsobené skutočnosťou, že lekári takto medzi sebou komunikujú denne. Z časti však funguje ako nevedomá ochrana, ktorá pomáha lekárovi udržať sa v profesionálnej roli a „bezpečne“ vzdialeného od emócií rodičov.
V rodičoch vyvoláva používanie nezrozumiteľného jazyka pocit nepochopenia, stratenosti v informáciách a neschopnosť reagovať. Používanie vágnych termínov a vyhýbavých, zahmlených formulácií, ktoré nevyjadrujú podstatu situácie („Vaše dieťa sa už nevyzdravie...“, „uvidíme...“, „príroda je niekedy silná...“) tiež sťažujú rodine možnosť pripraviť sa na to, že dieťa zomiera, kontaktovať príbuzných a zariadiť potrebné veci.
Používanie odborného a technického jazyka pri komunikácii s rodičmi je z časti spôsobené skutočnosťou, že lekári takto medzi sebou komunikujú denne. Z časti však funguje ako nevedomá ochrana, ktorá pomáha lekárovi udržať sa v profesionálnej roli a „bezpečne“ vzdialeného od emócií rodičov.
V rodičoch vyvoláva používanie nezrozumiteľného jazyka pocit nepochopenia, stratenosti v informáciách a neschopnosť reagovať. Používanie vágnych termínov a vyhýbavých, zahmlených formulácií, ktoré nevyjadrujú podstatu situácie („Vaše dieťa sa už nevyzdravie...“, „uvidíme...“, „príroda je niekedy silná...“) tiež sťažujú rodine možnosť pripraviť sa na to, že dieťa zomiera, kontaktovať príbuzných a zariadiť potrebné veci.
Absencia súhrnnej informácie o celkovej prognóze ochorenia dieťaťa
Niekedy skĺzne rozhovor lekára s rodinou umierajúceho dieťaťa do preberania laboratórnych hodnôt alebo detailných informácií o jednotlivých symptómoch. Prílišné kladenie dôrazu na špecifické medicínske detaily bez zrozumiteľnej sumarizácie môže rodine sťažovať porozumenie podstaty odovzdaných informácií, a tým aj schopnosť spolurozhodovať o ďalšom smerovaní starostlivosti.
Niekedy skĺzne rozhovor lekára s rodinou umierajúceho dieťaťa do preberania laboratórnych hodnôt alebo detailných informácií o jednotlivých symptómoch. Prílišné kladenie dôrazu na špecifické medicínske detaily bez zrozumiteľnej sumarizácie môže rodine sťažovať porozumenie podstaty odovzdaných informácií, a tým aj schopnosť spolurozhodovať o ďalšom smerovaní starostlivosti.
Zadržiavanie informácií o zdravotnom stave dieťaťa a jeho prognóze
Sú situácie, kedy si lekár nie je istý vývojom stavu dieťaťa alebo dúfa, že jeho zlý stav je ešte zvratný a preto rodičov priebežne neinformuje. Dôsledky takéhoto prístupu pre rodinu sú: 1. narastanie úzkosti z neistoty, 2. vytváranie si falošnej nádeje, 3. nemožnosť robiť informované rozhodnutia v najlepšom záujme dieťaťa , 4. nemožnosť pripraviť sa na to, čo príde.
Sú situácie, kedy si lekár nie je istý vývojom stavu dieťaťa alebo dúfa, že jeho zlý stav je ešte zvratný a preto rodičov priebežne neinformuje. Dôsledky takéhoto prístupu pre rodinu sú: 1. narastanie úzkosti z neistoty, 2. vytváranie si falošnej nádeje, 3. nemožnosť robiť informované rozhodnutia v najlepšom záujme dieťaťa , 4. nemožnosť pripraviť sa na to, čo príde.
Udržiavanie falošnej nádeje, s cieľom uchrániť rodičov pred utrpením
Takýto postup lekára môže neskôr vyvolať v rodičoch pocity zlosti a agresie. Oberá ich totiž o možnosť pripraviť sa aspoň čiastočne na úmrtie dieťaťa, prípadne o čas, ktorý mohli pri dieťati stráviť, keby boli pravdivo informovaní o závažnosti jeho stavu.
Takýto postup lekára môže neskôr vyvolať v rodičoch pocity zlosti a agresie. Oberá ich totiž o možnosť pripraviť sa aspoň čiastočne na úmrtie dieťaťa, prípadne o čas, ktorý mohli pri dieťati stráviť, keby boli pravdivo informovaní o závažnosti jeho stavu.
Vynechávanie rodiča z komunikácie o dieťati
Niekedy majú rodičia možnosť byť prítomní pri lekárskej vizite alebo konzíliu pre dieťati. Pokiaľ im je to umožnené, mali by byť braní ako partneri v komunikácii. Situácia, kedy sú svedkami takéhoto rozhovoru, ale sú vynechávaní z komunikácie, vyvoláva pocity bezmocnosti a vlastnej neužitočnosti.
Niekedy majú rodičia možnosť byť prítomní pri lekárskej vizite alebo konzíliu pre dieťati. Pokiaľ im je to umožnené, mali by byť braní ako partneri v komunikácii. Situácia, kedy sú svedkami takéhoto rozhovoru, ale sú vynechávaní z komunikácie, vyvoláva pocity bezmocnosti a vlastnej neužitočnosti.
Posudzovanie správania sa a reakcií rodičov
Rozdielne sociálne zázemie, intelektuálna úroveň, extrémne prejavy a emócie rodičov v situácii, kedy im umiera dieťa môžu u lekára vyvolať tendenciu hodnotiť a korigovať správanie rodičov. Treba však brať na zreteľ, že úmrtie dieťaťa je pre rodiča extrémna situácia a reakcie, ktoré ju sprevádzajú, rodič niekedy nie je schopný kontrolovať. Preto pokiaľ správanie rodičov rušivo nezasahuje do starostlivosti o dieťa, je vhodné ich správanie a prejavy rešpektovať a nebrať osobne.
Rozdielne sociálne zázemie, intelektuálna úroveň, extrémne prejavy a emócie rodičov v situácii, kedy im umiera dieťa môžu u lekára vyvolať tendenciu hodnotiť a korigovať správanie rodičov. Treba však brať na zreteľ, že úmrtie dieťaťa je pre rodiča extrémna situácia a reakcie, ktoré ju sprevádzajú, rodič niekedy nie je schopný kontrolovať. Preto pokiaľ správanie rodičov rušivo nezasahuje do starostlivosti o dieťa, je vhodné ich správanie a prejavy rešpektovať a nebrať osobne.
Ponúkanie rôznych racionalizácií o smrti dieťaťa v snahe uľaviť smútku rodičov
Niekedy má lekár tendenciu používať po úmrtí dieťaťa v rozhovore s rodičmi vyjadrenia, ktorými sa pokúša odľahčiť ťaživosť straty rodičov. Vo chvíli, kedy smúti nad stratou svojho dieťaťa rodič vety ako, „keby vaše dieťa žilo, bola by to záťaž pre vás všetkých, aj pre dieťa“..., „budete mať ďalšie dieťa, ste ešte mladí“... a pod., nechce počuť, ani mu nepomáhajú spracovať situáciu. Skôr v ňom prehlbujú pocit neporozumenia zo strany okolia a osamotenosti v tom, čo prežíva.
Niekedy má lekár tendenciu používať po úmrtí dieťaťa v rozhovore s rodičmi vyjadrenia, ktorými sa pokúša odľahčiť ťaživosť straty rodičov. Vo chvíli, kedy smúti nad stratou svojho dieťaťa rodič vety ako, „keby vaše dieťa žilo, bola by to záťaž pre vás všetkých, aj pre dieťa“..., „budete mať ďalšie dieťa, ste ešte mladí“... a pod., nechce počuť, ani mu nepomáhajú spracovať situáciu. Skôr v ňom prehlbujú pocit neporozumenia zo strany okolia a osamotenosti v tom, čo prežíva.
Oznámenie nepriaznivej informácie bez priestoru pre reakcie rodičov, neponechanie času potrebného pre diskusiu a neprejavenie osobnej zaangažovanosti a súcitu
sme ako nevhodné reakcie lekára v kontakte s rodičom spomínali už v predchádzajúcom texte.
Lekár môže mať problém informovať rodiča o úmrtí dieťaťa a potrebu sa tejto situácii vyhnúť, prípadne požiadať o pomoc kolegu - sú to pochopiteľné pocity,
ktoré prirodzene vyplývajú z emočnej náročnosti situácie. Dôležité je však uvedomiť si a pripustiť, že má s touto situáciou problém. V opačnom prípade
môžu obranné mechanizmy lekára (popieranie, vytesňovanie, racionalizácia, únik a ďalšie) pracovať síce v jeho prospech, ale v neprospech rodiča.