Neoddeliteľnou súčasťou úvah o obmedzení život udržujúcej liečby musí byť rešpektovanie základných etických princípov, uplatňovaných v medicíne:

1. Princíp autonómie – právo pacienta (zákonného zástupcu) spolurozhodovať o svojej zdravotnej starostlivosti. V pediatrii to znamená, že rodič má plné právo s lekárom spolurozhodovať o zdravotnej starostlivosti, ktorá je v najlepšom záujme jeho dieťaťa. Podmienkou je zrozumiteľné poučenie rodiča o prípadných pozitívnych aj negatívnych dôsledkoch dostupnej liečby zo strany lekára.

2. Princíp beneficiencie – zaväzuje zdravotníckeho pracovníka konať vždy v záujme a v prospech pacienta (ochrana života, obnova zdravia, úľava od bolesti a útrap). U chorých v terminálnom štádiu neliečiteľného ochorenia sa pozornosť zameriava na symptómový manažment, a nie na postupy, ktoré už nemôžu obnoviť ireverzibilne porušené životné funkcie.

3. Princíp nonmaleficiencie – nepoškodiť nikdy pacienta. Tento princíp zaväzuje zdravotníckeho pracovníka, aby pri rozhodovaní dával na misku váh možný benefit a riziko každej intervencie. Postupy, ktoré u dieťaťa nemôžu ovplyvniť nepriaznivú prognózu ochorenia a neslúžia ani k odstráneniu bolesti či dyskomfortu, nie sú z tohto pohľadu v záujme chorého a nemali by byť indikované.

4. Princíp spravodlivosti a rovnosti prístupu k zdravotnej starostlivosti – zabezpečenie takej starostlivosti, na ktorú má chorý zo zákona právo. Pokiaľ sú zdroje spoločnosti limitované, nikto nie je disproporcionálne zvýhodnený pred ostatnými, podobne postihnutými pacientmi.

V klinickej praxi môže prísť k situácii, kedy sa jednotlivé princípy dostávajú do konfliktu (napr. nesúhlas rodiča s dokázateľne prospešnou liečbou pre dieťa), nie sú teda absolútne. Napriek tomu, ich analýza môže napomôcť identifikovať najpodstatnejšie etické faktory v niektorých komplikovaných klinických situáciách.