Skúste si uvedomiť, že strata vášho dieťaťa hlboko zasiahla aj vaše okolie. Okrem bolesti, ktorú môžu prežívať vo vzťahu k vášmu dieťaťu (ak ho poznali), súcitia aj s vami a radi by vám pomohli. Často nevedia ako a vtedy sa uchyľujú k frázam a stereotypom, ktoré vás môžu zraňovať. Ideálne je keď sa rodičia môžu s blízkymi otvorene porozprávať, povedať im, čo im pomáha a čo naopak vadí. V prípade, že to nie je možné, skúste im dať prečítať nasledovný zoznam reakcií, ktoré vás môžu zraňovať:

• ignorovanie smútku rodičov (blízki sa vyhýbajú téme úmrtia dieťatka a snažia sa správať, akoby sa nič nestalo);
• snaha priviesť rodičov na iné myšlienky za každú cenu (napr. vtipy, film, nezáväzný rozhovor...), aj keď cítia, že smútiaci na to nemajú náladu;
• poskytovanie nevyžiadanej pomoci, napr.: vybavenie smútočného obradu bez porady s rodičmi; odstránenie detských vecí, bez ich vedomia;
• utešovanie slovami: ak sa to muselo stať, aspoň netrpel/a; šťastie, že máte aj iné deti; buďte radi, že to tak dopadlo, mohol/la byť postihnutý/á; ešte ste mladí, budete mať ďalšie deti...;
• nevyžiadané rady ohľadom spôsobu smútenia, napr.: nemôžeš sa zatvárať do seba; nerozprávaj stále o tom, potom si smutný/á; musíš častejšie chodiť na cintorín / do kostola / k terapeutom.., to ti pomôže...;
• ukrývanie radosti a šťastia v osobnom živote pred smútiacimi rodičmi (nepatrí sa smiať, byť veselý, tešiť sa...);
• falošné vciťovanie sa do pozície rodičov (vety, ktoré začínajú slovným spojením „ja by som na vašom mieste...“), aj keď ten človek nikdy nezažil podobnú situáciu.